Keresztutak

Veľká noc je najradosťnejší kresťanský sviatok. Ježiš nezostal v hrobe vstal na tretí deň z mŕtvych. Boh pri Ňom potvrdil svoju moc, priznal sa k Nemu a ustanovil Ho za Pána večného života. Úplnú veľkonočnú radosť môžu mať len tí, ktorí s kresťanským veriacim srdcom prijajú Ho za svojho Spasiteľa.

Učeníci boli za zavretými dverami pre strach. Len Mária Magdaléna prišla k hrobu v prvý deň týždňa, včasráno keď bola ešte tma, aby prejavila svoju lásku zomrelému (Jn 20,1-16). Samotné miesto ju zdesilo, veď kameň bol odvalený, hrob bol prázdny, mŕtveho Ježiša nenašla. Bežala teda k učeníkom, a povedala im čo videla. Potom aj učeníci prišli k hrobu, videli tam ležať plachty. Prázdny hrob im veľmi málo hovoril, ale vzkriesený Pán sa im ukázal, dal sa poznať svojim, aby upevnil ich vieru.

Veľkonočný div bol veľkým zážitkom pre učeníkov, ktorí videli, ako ich Pána chytili a mučeli. Mali veľkú radosť, keď videli zase pred sebou živého Ježiša. Vtedy pochopili mnohé veci, ktoré im z kázne ich Pána boli nejasné.

Pán Ježiš skutočne vstal z mŕtvych. Mnohí Ho videli v Jeruzaleme ale aj v Galilei. Zjavil sa svojim blízkym. Nie sú to subjektívne videnia alebo halucinácie. Novozmluvné správy nám ukazujú, že ani pre učeníkov nebolo ľahkosťou uveriť, že Kristus vstal z mŕtvych. Len stretnutie so živým Pánom ich utvrdilo v tejto viere. Pochopili, že to sa mohlo stať len tak, že Boh to urobil, tak chcel uskutočniť svoj plán spásy ľudstva. Toto vzkriesenie je Božím zásahom, Božím darom pre človeka. Istota, že ich Pán žije, posmelila ich k hláseniu zvesti o vzkriesení. Uvedomili si, že nie sú len učeníkmi, ale aj poslanými. Živý Ježiš oživil ich natoľko, že vedeli kázať o živom Kristovi. Smelo vyznávali, že Kristus je život náš.

Apoštol Peter v Jeruzaleme ako nebojácny, smelý kazateľ vydával svedectvo: „Nech teda celý dom Izraela vie, že Boh urobil Pánom a Kristom toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali” (Sk 2,36). Peter potom volal ich na cestu spásy: „kajajte sa!” A žiadal, aby sa dali pokrstiť.

Učeníci kázali v mene svojho Majstra, zasiali semeno o živého Mesiáša. Toto semeno sa dostalo aj do duše Saula, keď ešte prenasledoval kresťanov, a dozrelo v ňom. Nakoniec aj on sa stal premoženým svedkom a apoštolom.

Pavel napísal svedectvo o vzkriesení v prvom liste Korinťanom. Osvedčuje, že vzkriesený Pán sa mu sám ukázal. On je teda očitý svedok Pánovho vzkriesenia a toto svedectvo podáva ďalej, zvestuje ľuďom, ktorí začali vytvárať kresťanské zbory. Vidíme teda, že kresťanská viera sa nerodila pri prázdnom hrobe, ale z pravého svedectva o Vzkrisenom. Živý Ježiš sám sa stretol s učeníkmi, oni uverili a posvätili Mu svoj celý život.

Stretnutie so živým Kristom aj dnes je možné, pravda nie telesne, ako prví svedkovia. Stretávame sa s Ním v Slove a sviatostiach. Toto vnútorné stretnutie môže v nás vyvolať vieru, ktorá dáva silu k riešeniu problémov. Táto viera, získaná zo slova Božieho alebo Večere Pánovej, je viera blahoslavených, ktorí Ho nevideli, ale uverili.

Kristovo vzkriesenie môže aj náš zemský život urobiť plnším. Ukáže nám nebeský cieľ. Môžeme veriť, že smrť nie urobí koniec všetkému. Kto verí v živého Krista, nad tým smrtˇnepanuje. Nová zmluva uzatvára Pánovo vzkriesenie naším vlastným vzkriesením. Naša nádej pre večnosť je založená na Kristovom vzkriesení, lebo on povedal svojmu učeníkovi Jánovi, a v ňom sa predstavuje aj nám všetkým: "Neboj sa! Bol som mřtvy a hľa, som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia" (Zj 1,18). Ježiš nechce, aby človek, ktorý sa s Ním stretne, stratil život, ale aby žil. On prišiel odstráníť strach. Preto povedal: Neboj sa! Tak bol povedal učeníkom aj v dobe búrky (Jn 6,20). A odvtedy znie toto Pánovo slovo do ľudstva bez prestania. Ak by to iný povedal, bolo by to prázdné slovo. Ale Kristus je večný, preto Jeho slovo má platnosť na veky, a Jeho dielo odstraňuje posledný základ všetkého strachu človeka. Na Jeho slovo môžeme bezpečne stavať náš život terajší a budúci.

Keď Ježiš počas svojho zemského pôsobenia umrel za človeka, vtedy sa zdalo Jeho dielo stroskotané a On premožený mocou smrti. Predsa je živý, a to tak, že viac už neumiera, smrť nad Ním nepanuje, je živý na veky vekov. Je vyvýšený nad všetko. Ako večne živý má aj moc nad smrťou iných. To vyjadruje obrazov kľúčov. Má kľúče smrti a podsvetia. Smrť nemôže ovládať a väzniť nikoho proti vôli Kristovej. Kto verí v Neho, aj keby zomrel, živý bude. Môžeme vyznávať: "Verím… život večný!" Božia moc, ktorá nenechala Ježiša Krista v smrti, nenchá ani nás. Dôverujeme Ježišovým zasľúbeniam: „Ja žijem, aj vy budete žiť.” Raz každý z nás musí zomrieť časnou smrťou, ale to nebude znamenať večné mlčanie a tmu, ale svetlo a život v blízkosti nášho Pána. Veríme: Boh nám život dal, udržuje ho, skrze Krista robí nám cestu k životu večnému.

Kresťan takto hľadí na svoju smrť vo svetle Veľkej noci.

Cs. F.